Saturday 3 September 2016

Život: nová škola, nový job

OK, fajn, trošku som sa sekol, o dva dni naviac oproti pôvodnému deadlinu... Malo to tu byť do troch mesiacov od posledného postu. No ale šak lepšie neskôr ako nikdy, ne? Ako si my, mistři prokrastinátori, zvykneme hovorievať.
Na druhej strane som však tento týždeň odovzdal (načas!) vypracované zadania do školy. Osem týždňov už je tomu odkedy som začal chodiť na Certificate III in Fitness, tzn., že po deviatich mesiacoch v škole dvakrát do týždňa môžes byť fitness inštruktorom, fungovať pod nejakým gymom a vyučovať skupinové cvičenia, „circuit“ kurzy, aquafit v bazéne a podobne. Alebo to potiahneš ďalších 9 mesiacov na Certificate IV a môžeš byť sám sebe pánom s vlastnou klientelou pre personálny tréning. Vtipný je fakt, že ak si permanent resident, teda máš právo na austrálsky pas a si vnímaný takmer ako citizen – občan, dokážeš si za zlomok peňázov (1700 plastových ozzie dolárov) splašiť rovnaké papiere za 13 týždňov, prevažne online formou. Teda máš v ruke ten istý papier za cca. tretinu času a tretinu nákladov. Samozrejme, škola pre medzinárodných študentov je takto stavaná pravdepodobne kvôli vízam, keďže na tých študentských do nejakej školy chodiť musíš, tak prečo to nenatiahnuť na trištrvte roka... :D 
Trošku odbočím k tým plastovým (pardon, polymérovým) bankovkám. Austrália ich celoplošne zaviedla v roku 1996 a je teda v jednom klube s rumunskými leuami, vietnamským dongom, guinejskou kinou, novozálandským, kanadským a brunejským dolárom (wikipedia, yeah!). Učiteľka angličtiny nám opisovala tú radosť, keď sa ako deti dostali k 5 alebo 10 dolárovke a bežali ich otestovať do mora, či sa vo vrecku plaviek nerozmočia.
Späť ku škole. Len na objasnenie, stať sa personálnym trénerom bol vždy môj tajný mokrý sen! NOOT! OK tak nie, vybral som si to, aby som domov prišiel ako opálená nabúchaná hlavohruď a potom mamky, zamykajte dcéry! :D NOOOT! Som na tejto škole prevažne kvôli financiám a len tak, zo záujmu, o čom tento prekvitajúci biznis vlastne je. A nadôvažok musím priznať, že po dvoch mesiacoch je to celkom interesantný insight (vnútropohľad? lol). Tak to vyzerá, že si z toho aj napriek svojmu pôvodnému skepticizmu predsa len voľačo odnesiem, napríklad celkom solídny kurz prvej pomoci. Aj keď predpokladám, že celý kurz ako taký začne byť trošku nudný v ďalších trimestroch, keďže sa mnoho vecí bude opakovať.
Vyvrtneš si v telocvični členok? Neboj nič, pomasírujeme srdce!
Viem, podľa informácii z júnového postu to tu malo byť o celé o hudbe, no ale šak, no :D Aj tak vás tie metalové koncerty a ilegálny psitrance v bushi nezaujímajú.
Od posledného blogu sa udialo viacero vecí, stihol som spraviť Cambridge Proficiency English certifikát, dostať elektronicky výsledky a nakoniec aj fyzicky papier do ruky, čo je proces asi na dva a pol mesiaca. Nič špeci, ale aspoň na niečo boli tie prachy za kurzy angličtiny dobré. Zase niečo, čo si môžem ebnúť na LinkedIn :D Toho fitness inštruktora si tam asi dávať nebudem...

Trošku to zrekapitulujem, viac menej asi sám pre seba, tie mesiace zbehli strašne rýchlo (narozdiel od západoaustrálskeho internetu). V júni som cez prázdniny medzi kurzmi angličtiny a fitness dva týždne pracoval ako roboš pre tesárov na stavbe v širšom centre. Zase trošku skúseností s native speakermi: Angličania, Kiwis (kto by náááhodou nevedel, áno, sú to Novozélanďania, tu im nikto inak nepovie – momentálne sa tu dosť rieši ich imigračná otázka), Ozzíci a šéfko Škót. To bola doposiaľ asi najzaujímavejšia práca v stavebnom priemysle, trošku som sa vrátil k brigádnickym koreňom pri budovaní svetlých zajtrajškov českých bratov.
St. George’s Cathedral
Schwingujeme vo veľkom
A potom... takmer 7 týždňov bez stáleho príjmu. Prázdnina skončila, začala škola, zima v plnom prúde (cez deň 15-20, v noci 3-8, sem-tam daždivé dni, prevažne slnečno a veterno – zima v Perthe v skratke) a ja som dostával z agentúr iba rôzne brigádky (jeden deň do týždňa a podobne – najlepšie bolo parkovanie áut na aukcii, to bola vždy sranda, človek si zajazdil na všeličom, do čoho sa len tak bežne nedostane :) ).
Behold! Manuálna prevodovka! :D
Bob the builder, u nás málo známa rozprávka
Priznám sa, robotu som si aktívne nehľadal (to je len odkaz pre tých, ktorí tvrdia, že sa tu práca zháňa veľmi ťažko – nesúhlasím), zažil som si presne to štádium, keď máte dosť peňazí na najbližšiu dobu a žiadne dlhodobé plány – veď naaačooo robiť viac. Lenivá fáza. Respektíve mŕtva, žiadny produktívny výstup z týchto dvoch mesiacov, žiadne výlety, minimum spoznávania okolia, sebazlepšovanie nulové, aspoň som sa trošku socializoval, už keď nič. Jedine som si upgradol auto a snažím sa nahovoriť si, že bude čas na nejaké jarné kempovačky. Mitsubishi (1999) som kupoval vo februári, 1000,- AUD, o polroka a 6000 km neskôr som ho predával za 700,- (potrebný väčší servis). Hondu (2002) som zohnal za neskutočnú cenu 2300,- (ok, troška sa mi podarilo zjednať), čo je v podstate 1600 € (na SK idú po 4 a vyššie). Má síce odretý bok a od slnka vyťahanú kapotu, no zatiaľ ide ako hodinky (klop klop) :).
Macubuši lancer vs Hoooondaaaa SíÁrVí
Mno ale tak pomaličky sa to lepší, jar prichádza (aj keď počasie je furt rovnaké :D) – teda, vo WA (Západná Austrália), sa už oficiálne jar začala. Stále som síce nepochopil logiku ich ročných období, ktoré začínajú 1. septembra, decembra, marca a júna, ale asi to bude mať niečo s turistickou sezónou a celkovým rázom počasia. Na začiatku augusta, keď (opäť raz ako je už zvykom...) odišiel pár fakt skvelých ľudí (Švajčiar a Brazílčanka so zjavnými japonskými koreňmi – apropo, vedeli ste, že v Brazílií je najväčšia japonská zahraničná komunita na svete? Zaujímavé čítanie o migrácií zo začiatku 20. st. a Jiu-Jitsu). Nechali mi tu po sebe jednu brigádku, ktorá sa javí ako stála a navyše aj dosť zaujímavá. Roboty by malo postupne pribúdať, keďže sezóna sa práve začína. Výplata nie je síce žiadne terno, ale pracovné prostredie je super, kolegovci aj šéf sú viac než v pohode a nadôvažok (pekné to slovo, nemyslíte?) sa učím jazdiť s 3,5 t kamiónom s prívesom – life skillz :) Aha, čo to vlastne robím som zabudol... :D Prv fotečky:
Bungee trampolína
Príprava na nápor 1500 detí
Brief description: priletíš do skladu, pripravíš a naložíš čo treba (do skriňovej dodávky alebo UTE – ako sa po austrálsky povie pick-up), odvezieš na miesto párty (firemnej akcie, rozlúčky so slobodou, kamkoľvek), rozložíš, dávaš bacha na deti (poprípade rozbujačené postaršie osoby) cca 3-4 hoďky, zbalíš, odletíš nazad do skladu, vyložíš, papierovačky, hotovo (a môžem šoférovať 45 minút domov, bývam 50 km od skladu :D). Znie to fantasticky jednoducho, ale uvedomili ste si niekedy, z akej masy materiálu tie srandy pozostávajú? Taký bežný hrad (4 x 4 x 3 m) môže mať medzi 250 - 300 kg, bežne s tým narába človek sám. Najmä v daždi je s tým kopec zábavy... So skúsenosťou sa však technika zvláda lepšie a lepšie, veď ako vo všetkom. :) Takže prevažne týmto budú zamestnané všetky moje víkendy a sviatky na najbližšie mesiace. Budem hádzať fotky, ak sa vyskytne niečo naozaj zaujímavé. Ako... čakal som fakt všeličo, ale že sa zo mňa stane kolotočár (ako ma viac než trefne pomenovala Romana, čo si surfuje svoj sen na Kanárskych), by nepredpovedala asi ani Šuvadová. Mimo tohto ešte sem tam nejaké fušky na stavbe a víkendovky v kaviarni, treba dobehnúť pre*****é dva mesiace. Taká klasika pre dočasného expata... Nejako som sa v tej role udomácnil, ujasnil si priority, definitívne sa rozhodol nehľadať si tu dlhodobé záväzky a vyťažiť čo najviac z dostupných príležitostí.

Takže takýto nudný egoisticko-informatívny post som zo seba dostal, dajako treba zase začať, ta ňe?

Ešte jednu vec mám špeciálne na srdci v rámci skutočnosti, že som odstrelený v Perthe. Predvčerom som sa dozvedel, že mrzutý geológ, jeden z najnepraktickejších ľudí čo poznám, bude otcom. Btw, už Ťa Ďuro asi začnem za tú reklamu kasovať. Ďalej, dnes majú iné dva páry kamarátov svadbu (gratulujem Dančesovi s Ankou do Štiavnice a Rizkovi s Irenkou do Kežmarku!). Budúci týždeň prevažná časť mojich tínedžerských kumpánov (podolínska PinkHaus & deLandora partia), vrátane môjho veľacteného brata Joža oslavuje tridsiatku na chate. A ja budem nafukovať gumené hrady. Nemusím zatláčať slzičku, také zlé to nie je. Samozrejme však zamrzí, keď človeku docvakne, koľko skutočne dôležitých udalostí za taký krátky čas zmešká. ALE! No regret! Čo si si navaril, to si vyžerieš dokonca :) To len taký vnútropohľad na záver, pre seba a pre iných prípadných budúcich expatov.

Ta to je koňec!